Idylické detstvo

Pamätáte sa na svoj prvý deň v predškolskom zariadení? Ja sa priznám, že nie. Nie preto, že už mám problémy s pamäťou, ale preto, že som tam jednoducho nechodila. Moji rodičia sa vtedy zhodli, že ma nebudú zbytočne trápiť a tak som detstvo až do šiestich rokov strávila v našom rodinnom dome s priľahlou záhradou. Nemala som pocit, že nejako trpím a už vôbec nie, že by mi niečo chýbalo.

Ide to aj bez kolektívu

Neskôr som si uvedomila, že som oveľa plachejšia ako ostatní, kolektívom zocelení jedinci. Do dospelosti som to dohnala, ale hovorila som si, že svojim deťom kolektív doprajem hneď, ako to bude možné. Staršieho syna som preto zapísala tam, kde to bolo najbližšie a oznámila som mu, že škôlka bude odteraz jeho denná realita. Neprajem vám zažiť to, čo nasledovalo po prvom dni. Plač, stres, hrôza, des. Okrem toho sme mali doma čerstvého novorodenca, preto sme to zhruba po dvoch týždňoch vzali. Dnes má skoro päť rokov, sme všetci doma a máloktoré dieťa v okolí pôsobí rovnako spokojne. Odhodlanie mi už dávno vyprchalo, takže to vyzerá, že história sa opakuje.

Idylické detstvo
Ohodnoťte příspěvek